Sebtember 2007

18. července 2008 v 11:59
Volám sa Andrea. V septembri minulého roku som sa zúčastnila kurzu PC pre pokročilých, kde sme sa mali oboznámiť bližšie s internetom. Mala som ešte v tej dobe priateľa, ale išlo to s nami takpovediac dolu vodou. Bol to dlhý viac než osem ročný vzťah plný utrpenia, hádok. Ničili ma hádky a žiarlivostné scény z jeho strany.Bola som zúfalá a tak som si začala hľadať priateľa prostredníctvom inzerátov. Asi štyri pokusy cez inzerát stroskotali. Buď nádejný kandidát nebol triezvy , alebo mal oplzlé reči, tak sa všetky pokusy skončili katastrofou. Hľadala som niekoho kto by stál pri mne, miloval ma a dokázal ma urobiť šťastnou.
Cítila som sa v tej dobe nenormálne nešťastná, opustená a hlavne nemilovaná. Trápili ma problémy a nemala som sa komu zdôveriť..

Tak som sa rozhodla pre posledný pokus cez internet. Našla som si zoznamku a tam nádejného priateľa. Bola tam fotka mladého muža s prepáčením za výraz / šupáka/ .
Bol sympatický, ale tá fotka bola hrozná. Napriek tomu som sa rozhodla mu odpísať.
Poučila som sa, že výrazom sa nedá nazrieť do srdca a myslela som, že ak to nevyjde budeme aspoň kamaráti.Odpísal a o pár dní sme sa aj stretli. No na výraz svojej tváre asi nezabudnem. Ľudovo povedané spadla mi gamba. Predo mnou stál mladý sympatický, upravený muž a musím si priznať, že vyzeral sexi. Od prvej chvíle ma niečím priťahoval a myslím, že už vtedy som vedela, že som našla to čo som hľadala.
Nemohla som však vtedy ostať dlho, tak sme zašli aspoň na kávu. Prerozprávali sme vtedy celý deň a mne sa tak strašne nechcelo odísť. Vtedy mi totiž ochorela na rakovinu mama, tak som sa snažila o ňu starať. Pochopiteľne s bývalým priateľom som sa rozišla.
Nevedela som ako to dopadne, mala som obavy, myslela som, si , že sa už neozve a nevedela som či mi uveril, že sa ho nechcem zbaviť. Nato mi po odchode predsa zavolal, prerozprávali sme dve hodiny a od toho okamihu ma čakal večerné telefonáty každý večer, na ktoré som sa veľmi tešila. Nato sme sa stretli cez víkend, išli na večeru.
Potom sme sa stretli ešte asi dvakrát a priznám sa zaľúbila som sa. Hoci som nemala odvahu mu to povedať.
Keď som bola v robote, robila som v škôlke, zasiahla ma zlá správa, že mi umiera mama. S plačom som sa zobrala, a išla za ňou. V rýchlosti som dala vedieť Norbimu, ktorý bol na služobnej ceste v Bratislave čo sa deje.
Ostala som u mamy celý čas, a Norbi hoci unavený prišiel za mnou v noci, keďže mu už spoj nešiel taxíkom. Keď vystúpil pocítila som úľavu ako už dávno nie, že niekto pri mne stojí. Tej noci sme sa priznali jeden druhému, že sa ľúbime hoci sme sa báli ako to dopadne.
Od toho okamihu sme boli spolu. Na druhú noc mama zomrela, stál pri mne, pomohol mi keď bolo treba vybavovať veci, pohreb a všetko okolo toho.
To bolo pred rokom a odvtedy sme spolu. A ja som prišla nato, že človek sa nesmie vzdať nech je akokoľvek zle. Našla som toho najúžasnejšieho muža pod slnkom a každý deň ma utvrdzuje v tom, že ľúbiť je úžasné. ĎAKUJEM SRDIEČKO.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama